Jana Laslavíková
Múzy na cestách – divadený riaditeľ Emanuel Raul a jeho pôsobenie v Karlových Varoch, Prešporku a Temešvári na sklonku 19. storočia
Rozvoj modernej spoločnosti, ktorej typickým atribútom bolo rozširovanie strednej vrstvy so stúpajúcim disponibilným príjmom a vzrastajúcim fondom voľného času, priniesol rozmach rôznych podôb cestovania a turizmu nemalého množstva populácie. Zvýšenú mobilitu či zrýchlenú frekvenciu migrácie možno vďaka železnici a lodnej doprave pozorovať aj u divadelných riaditeľov a ich umeleckých spoločností, pričom cestovanie umelcov do najvzdialenejších kútov sveta prispelo k zosieťovaniu a vzájomnému prepájaniu repertoáru ako aj divadelnej techniky. K podobnému pohybu dochádza aj v provincii (rozumej v miestach mimo hlavného mesta) v nemeckojazyčnom kultúrnom priestore, kde sa na čelo divadiel vo viacerých mestách stavajú popredné umelecké osobnosti.
Za zaujímavý príklad mobility medzi hraničnými mestami rakúsko-uhorskej monarchie v dôsledku divadelného podnikania možno označiť pôsobenie divadelného riaditeľa Emanuela Raula (1843-1916), rodáka z Boskovíc u Brna, ktorý na sklonku 19. storočia stál súčasne na čele troch mestských divadiel v Prešporku, Temešvári a Karlových Varoch. Začínal ako spevák v rakúskych provinčných divadlách, neskôr si založil vlastný umelecký súbor s hercami a spevákmi, s ktorými paradoxne dosiahol väčší úspech v uhorských mestách Prešporok a Temešvár, než v Olomouci či Liberci. Tu sa nemecké lokálne denníky stavali kriticky k jeho práci a zo strany magistrátu nedostal potrebnú podporu, čo v posledku vyústilo do finančných problémov a predčasnému odchodu z mesta. V lete roku 1880 prišiel po prvýkrát do Karlových Varov, začínal v budove prvého mestského divadla z roku 1788, v roku 1886 sa stal prvým nájomcom nového divadla. V roku 1890 získal súbežne do prenájmu Mestské divadlá v Prešporku a v Temešvári, v ktorých striedavo pôsobili nemeckojazyční a maďarskí riaditelia. Práve vďaka úspešnému podnikaniu v Uhorsku si Raul mohol dovoliť v roku 1894 v Karlových Varoch ponúknuť za ročný prenájom divadla 16.000 zlatých, čím vysoko prevýšil ponuky ostatných záujemcov o divadlo. Náklady na absolvovanie dlhej cesty z Prešporka do Temešváru a odtiaľ do Karlových Varov v rámci jedného kalendárneho roku sa ukázali byť rentabilnými. Okrem finančnej stability si tým Raul získal dobré meno a dlhoročnú dôveru zo strany karlovarského magistrátu.
Kľúčom k jeho úspechu sa stali jednak kvalitne naštudované operné a operetné predstavenia, ako aj kontakty s poprednými členmi mestského zastupiteľstva. V meste Prešporok, kde si Raul navyše vybudoval aj dobré vzťahy s majiteľmi nemeckojazyčných denníkov, sa jeho súbor označoval za „domáci". V Temešvári sa mu dostalo ocenenia za kvalitné operné predstavenia a divadlo bývalo vypredané. Odvaha cestovať za podnikaním na juhozápadnú hranicu monarchie mu priniesla nielen finančný zisk, ale aj morálny úspech, lebo v čase silnej maďarizácie dokázal konkurovať mestom dotovanému maďarskému divadlu a uspel tam, kde bola doma maďarská múza.
Klíčová slova: německojazyčné divadlo - městská divadla - Prešpurk - Temešvár - Karlovy Vary - divadelní ředitelé a nájemci - cestující divadelní soubory
design by Bedřich Vémola
