Peter Macho
Úradné a súkromné cestovani v životě slovenských evanjelických kňazov v dlhom 19. storočí
Cestovanie patrilo k fenoménom, ktoré sa bežne vyskytovali aj v živote evanjelických (luteránskych) kňazov. Budúci farári často odchádzali študovať na zahraničné univerzity (najmä v Nemecku). Cestovanie a pobyt v zahraničí im prinášali rôzne benefity: spoznávali nové krajiny a mestá, vyspelejšie kultúrne prostredie, získavali podnety a impulzy pre svoj osobný rozvoj. V domácom uhorskom prostredí ako duchovní správcovia svojich cirkevných zborov realizovali úradné i súkromné cesty (napr. cestovanie na cirkevné porady, tzv. konventy; v súkromnej sfére návštevy príbuzných a priateľov, ale aj cestovanie za kultúrou). Pre nedostatočne rozvinutú železničnú sieť v Uhorsku boli nútení cestovať nielen vlakom, ale aj povozom (koč, dostavník). Väčšinou si prenajímali dopravný prostriedok a služby profesionálnych furmanov (povozníkov) či fiakristov, prípadne využívali pomoc svojich cirkevníkov. Máloktorý farár vlastnil povoz vrátane koní, určite to nepatrilo k bežnému životnému štandardu evanjelického duchovenstva v tejto dobe. Vrcholom cestovateľskej aktivity Pavla Štefánika bolo cestovanie a študijný pobyt v severonemeckom Rostocku v roku 1867. V rámci voľnočasových aktivít vtedy navštívil aj dva dánske ostrovy v Baltskom mori. Paradoxne bolo cestovanie do vzdialenejších destinácií v zahraničí spojené s mladším vekom. V druhej polovici životného cyklu kňazov výskyt takýchto cestovateľských aktivít spravidla prudko poklesol a u väčšiny z nich prevažovalo cestovanie, ktoré bolo krátkodobé a orientované na menšie vzdialenosti, navyše bolo menej náročné aj z finančného hľadiska.
Kľúčové slová: evanjelickí (luteránski) farári - Pavel Štefánik - úradné a súkromné cestovanie
design by Bedřich Vémola
